Jak se jezdí Utrechtem na kole, když tam chvíli žijete? Svou zkušenost popsala Ivana Balgová, která v nizozemském Utrechtu strávila podzimní semestr 2017.
Všade je tu cyklochodník
Po prebudení ako prvé kontrolujem aplikáciu na predpoveď počasia. Na displeji mobilu sa zobrazuje množstvo zrážok na najbližšie štyri hodiny. Vysoké modré stĺpce ukazujú, že po ceste do školy môžem očakávať hustý dážď. Už niekoľko dní otázka neznie, či bude pršať alebo nie, ale ako veľmi. O hodinu vychádzam von do dažďa, odomykám bicykel a pripájam sa k ďalším desiatkam študentov, ktorí napriek neutíchajúcemu dažďu a teplote okolo 10 stupňov šliapu do pedálov a ponáhľajú sa na prednášky. Iný spôsob dopravy v Utrechte akoby ani neexistoval. V Nizozemsku na počasí nezáleží – aspoň pokiaľ ide o jazdu na bicykli.
Kráľ na bicykli
Do Utrechtu, štvrtého najväčšieho nizozemského mesta, som prišla na začiatku septembra. Vďaka jednej z najstarších univerzít v krajine je Utrecht známy predovšetkým ako študentské mesto a pre svoju výhodnú polohu v strede krajiny aj ako významný železničný uzol. Krátko pred mojím príchodom sa navyše z Utrechtu stalo mesto s najväčším parkoviskom pre bicykle na svete. Vďaka parkovaciemu domu s kapacitou 12,5 tisíc miest tak Utrecht prekonal aj Tokio, a Nizozemsko tým potvrdilo, že je výkladnou skriňou cyklistickej dopravy. O Nizozemcoch sa hovorí, že na bicykli jazdia všade a za akéhokoľvek počasia, a na bicykli sa nechal vidieť (a hlavne odfotiť) aj nizozemský kráľ Vilém-Alexander.
Všetky moje očakávania o cyklistickej doprave v Nizozemsku boli prekonané už v prvý deň. V meste, kde je viac bicyklov ako ľudí – priemerne je tu 1,3 bicykla na človeka – ľahko získate pocit, že cyklodoprava je chaos. Bicykle sú všade, masa cyklistov sa neohrozene pohybuje mestom a na niekoho, kto zvykol jazdiť na bicykli po dedinských cestách to všetko pôsobí zastrašujúco. Na druhý deň som si napriek tomu kúpila bicykel a trvalo len chvíľu, než som pochopila, že cyklistická doprava v Utrechte je vlastne mimoriadne organizovaná a hlavne bezpečná. Nebolo to tak vždy. Bezpečná cyklodoprava sa v Nizozemsku začala rozvíjať v sedemdesiatych rokoch ako reakcia na veľké množstvo smrteľných nehôd cyklistov spôsobených autami. Dnes je zo zákona cyklista chránený ako najzraniteľnejší účastník premávky. Vodiči áut sú extrémne ohľaduplní a trpezliví – a ako som mala šancu zistiť, aj voči zahraničným študentkám, ktoré počas prvých dní v Utrechte nevedia, kam majú odbočiť.
Na tom bicykli
“Kam mám teraz ísť?” pýtam sa kamarátky Inge, keď spolu bicyklujeme po centre mesta. Inge mi ukazuje najrýchlejšiu cestu do školy a pritom zídeme z vyznačeného cyklochodníka. Po celom meste je pohyb na bicykli veľmi jednoduchý – stačí nasledovať masu bicyklov alebo sa držať jasne označeného cyklopruhu. Cyklisti majú okrem vlastných pruhov aj svoje semafory a značenia. Na viacerých mestách sú cyklochodníky úplne oddelené od automobilovej dopravy a často vedú aj tam, kam to autá nemajú povolené. Teraz je však predo mnou len cesta, po ktorej premávajú autá a chodník pre chodcov. „Kde je tu cyklochodník?” obzerám sa okolo seba. Inge sa na mňa len usmeje a povie „everywhere”. Všade je tu cyklochodník. V Utrechte majú cyklisti povolené takmer všetko. Videla som ich jazdiť po blate, po tráve, po chodníkoch, po cestách určených pre autá. Videla som chalana ako v cargu viezol frajerku a vedľa nej mal práčku. Ľudia tu počas jazdy počúvajú hudbu, telefonujú, pijú kávu, jedia, rozprávajú sa a jedna pani si dokonca v ruke niesla knihu, z ktorej vždy pri čakaní na zelenú prečítala zopár stránok. Na bicykli jazdia deti, študenti, ich učitelia, dôchodci a dôchodkyne, ženy v lodičkách a muži v oblekoch si často v košíkoch vezú psy.
Bicykel sa dostal aj do bežného jazyka – spojenie op de fiets v doslovnom preklade „na tom bicykli” sa používa vo význame „týmto spôsobom”. Počas prednášok nám učitelia často vysvetľovali zložitejšie koncepty na príkladoch s bicyklami. Od kriminality počas puberty až po európsku sociálnu politiku, bicykel slúžil ako univerzálny spôsob na priblíženie zložitejších tém. A čo sa týka kriminality – bicykle sa tu kradnú neuveriteľnou rýchlosťou. Predávanie kradnutých bicyklov je výhodný a rozšírený biznis. Skoro všetci ľudia majú preto bicykle, ktoré vyzerajú hrozne a zamykajú ich dvoma zámkami. Kúpiť si čo najstarší bicykel, pomaľovať ho šialenými farbami a zaparkovať ho vedľa „lepšie” vyzerajúceho bicykla je často používaná taktika ako odradiť zlodejov.
Hrkajúce a divne pískajúce bicykle tu však nikomu nevadia. Hlavné je, že jazdia, majú svetlá a dva zámky. Ja som so svojím starým bicyklom z druhej ruky jazdila nielen po meste, ale aj po celoštátnych cyklotrasách, ktoré spájajú väčšie mestá a všetky provincie. Jazda rovnou krajinou za slnečného počasia po ceste, ktorá často išla cez farmy, sa stala mojou najobľúbenejšou činnosťou v Utrechte. Kým nezačalo pršať.
Utrechtom v daždi a v snehu
Mám pocit, že neprestalo pršať už týždeň. Dážď mi šľahá do tváre a ja takmer nevidím na cestu pred sebou. Silný protivietor ma spomaľuje a ja musím šliapať zo všetkých síl, aby som sa hýbala dopredu. Keď sa konečne dostanem domov, v topánkach mám vodu a som celá premočená. Nadávam a nenávidím dážď. Keď sa jedného dňa posťažujem, že som po desaťminútovej ceste na bicykli do školy presedela štyri hodiny na prednáškach v mokrých rifliach, dostanem jednu z najužitočnejších rád svojho života. „Keď prší, obleč si sukňu a silonky. Uschnú oveľa rýchlejšie ako rifle,“ odporučí mi Stefanie, ktorá ma sprevádzala na univerzite prvé dni môjho pobytu. Od tej chvíle si vždy, keď prší, obliekam šaty alebo sukňu a snažím sa nemyslieť na to, čo by na moje nohy v tenkých silonkách povedala stará mama. Na konci novembra mám pocit, že som si na bicyklovanie v daždi zvykla a že to vlastne nie je také hrozné. Potom prišiel december a začalo snežiť.
Dážď ani sneh však Nizozemcom nebráni, aby vysadli na bicykel. Keď sa domácich pýtam, ako je možné, že v takom počasí stále jazdia na bicykli, len sa usmejú a pokrčia ramenami. Mám pocit, že vlastne nechápu, na čo sa to presne pýtam. To majú prestať jazdiť na bicykli, len preto, že prší? A tak jazdím s nimi – za dažďa, snehu a silného vetra. Autobusom som za päť mesiacov v Utrechte išla len trikrát.
„Ty si prišla na bicykli?“ víta ma vo dverách učebne jedného upršaného dňa spolužiak, keď si vyzliekam pláštenku. A vtedy dostávam najväčšiu poklonu, akú môžete v Nizozemsku počuť, keď prší: „Vyzeráš, ako keby si prišla autobusom.“
